Bol som s rodičmi v rôznych štátoch Európy, Afriky aj Ázie, ale v Bratislave som ešte nebol. Myslím, že je už určite čas spoznať naše hlavné mesto. Z prvotného nadšenia výletu a uliatia sa zo školy som postupne klesal na duchu, keď som mal spať spolu s piatimi ďalšími spolužiakmi v malom kupé rýchlika. Nie je to lietadlo, čo vám poviem. Na rýchly presun som mohol zabudnúť. Po troch hodinkách spánku, v ktorom som vraj aj chrápal, konečne prišla zastávka – Bratislava. 

Ruch, rýchly život, plno autobusov a električiek nám oznamovalo – „som veľké mesto.“
Prvou zastávkou nášho spoznávania hlavného mesta bola Slovenská pedagogická knižnica. Sprievodkyňa nás oboznámila s činnosťou knižnice, akú plní funkciu, aké sú tam najstaršie knihy a aké služby ponúka. Druhá zastávka bola pred Prezidentským palácom, ktorý sme si obzreli zvonku. Mám rád politiku a možno „niekedy“ sa tam dostanem ako prezident či jeho zamestnanec.
Neobišli sme ani Dóm sv. Martina.

Nákupné stredisko Eurovea na Dunaji bolo dobrou príležitosťou doplniť naše žalúdky nejakým dobrým jedlom. Ďalšia zastávka, na ktorej sme sa ocitli, bola zoologická záhrada, ktorá bola otvorená ešte v roku 1960 a odvtedy sa stále rozrastá o množstvo vzácnych zvierat.
Posledná zastávka – Bratislavský hrad. Po jeho krátkej obhliadke si naše boľavé nohy oddýchli v kine na filme Piráti z Karibiku 5.
Spiatočná cesta električkou na hlavnú stanicu, nástup do vlaku a cesta späť, ktorú som celú prespal sa mi zdala už oveľa kratšia, ako keď som išiel tam.
A čo dodať na koniec? Spoznať hlavné mesto by mal každý občan SR. Ale poviem vám, žiť by som tam nechcel.